TIGROARCHÍV Róberta Sinaia-Začiatok kariéry mladého Bonaparta–Toulon 1793

Pani Letizia Buonapartová sa práve zvŕtala okolo hrncov na peci, keď sa otvorili dvere vedúce rovno na ulicu strada Malerta a do domu vstúpil mladík. Dlhé vlasy mu padali na modrú uniformu s výložkami podporučíka delostrelectva a na jeho tvári žiaril úsmev: „ Mama, mamička. To som ja. Už som doma. “

„ Napoleone, syn môj, “ napriamila ruky k mladíkovi domáca pani. „ To je prekvapenie. Nepísal si, že prídeš... Poď, sadni si k stolu. Určite si hladný, synak. Navarila som dobrú polievku. Jozef by mal prísť na obed každú chvíľu. “
Napoleon podišiel k mame, objal ju a pobozkal na líce. Potom si sadol k stolu, odložil dvojrohý klobúk a rozopol si zaprášenú uniformu. September roku 1789 bol vo Francúzsku skúpy na vlahu a hoci na Korzike tesne pred Napoleonovým príchodom spŕchlo, stopy po dlhej ceste na mundúre predsa len zostali.
Pani Buonapartová položila pred svojho syna tanier, z ktorého stúpala príjemne voňajúca para a pridala aj košík s chlebom. Napoleon z neho odrezal veľkým nožom: „ Viete, mamička, prišlo to tak náhle. Dostal som pochvalu, tak som si hneď pýtal dovolenku... . Neveril som, že to pôjde tak skoro. Písal by som zbytočne. Aj tak by som bol doma skôr ako list. “
Vtedy sa vo dverách zjavil Napoleonov starší brat Jozef: „ Á, braček... Vitaj. Kedy si prišiel do Ajaccia? “
„ Zdravím ťa, Jozef, “ podával ruku bratovi Napoleon. „ Dorazil som len pred hodinou. Kapitána jednej nákladnej lode som uprosil, aby ma previezol za dve libry. Ale poviem ti, že som sa sem terigal skoro mesiac. “
Jozef si takisto sadol k stolu a pani Buonapartová priniesla ďalší tanier: „ Najedzte sa chlapci. Porozprávate sa neskôr. “
„ Ale, mama, “ milo sa usmial Jozef. „ Napoleone už nebol doma tak dlho... Počuj, braček. A čo nového v Paríži? Od pádu Bastily to tam musí vrieť. “
„ A ešte ako, “ prisvedčil Napoleon, fúkajúc do polievky. „ ... Aristokrati utekajú kade ľahšie, ale mnoho ich ešte zostalo v štátnych funkciách. A kráľ Ľudovít XVI. je kráľom naďalej. “
„ A prečo by nemal byť kráľom? “ opýtal sa Josef. Jeho brat si odlomil kúsok chleba a hodil si ho do taniera: „ Pretože tyranii je už koniec. Celý Paríž je hore nohami a vo všetkých kútoch Francúzska preberá moc do rúk Národné zhromaždenie. Ľud si žiada svoje práva a dokáže si vládnuť aj bez kráľa. Za Robespierra a Dantona sú ľudia ochotní obetovať život. Rovnosť, sloboda a bratstvo, to sú slová, čo dvíhajú ľuďom hlavy. “
„ S tým súhlasím, “ nadýchol sa Jozef. „ No predsa len, kráľ je kráľ. Neviem si Francúzsko predstaviť bez kráľa. “
Napoleon do seba hodil jednu lyžicu a odlomil si ďalší kúsok chleba: „ V dejinách je veľmi málo kráľov, ktorí si nezaslúžili, aby boli zosadení. “
Jozef zdvihol obočie a skúmavo si svojho brata premeral: „ Voľajako sa v tom vyznáš. Myslel som, že ťa v tej škole učili strieľať z kanóna. “
„ Trochu vzdelania nezaškodí, “ akoby mimochodom poznamenal Napoleon. „ Keby si videl tých nafúkaných bohatých synáčikov v našom pluku, prišlo by ti zle. Rozhadzujú sa, behajú za ženskými, ale na cvičisku pomaly nevedia, ako sa nastavuje klin pod hlavňou. “
„ Vidím, že nemáš veľa priateľov, “ zvážnel trochu Jozef. Mladší brat sa mu vyhýbal pohľadom: „ Ani ich nepotrebujem. Vo výcviku si zastanem všetko ako treba a váľať sa po krčmách s ostatnými ma neláka. Veď ani nemám za čo. Radšej idem do knižnice. Plutarchos, Platón, Cicero, Tacitus, Montesquieau alebo Rousseau, to sú moji skutoční priatelia. Tamtých chmuľov mi netreba. Aj tak sú proti revolúcii... A čo je nové tu, na Korzike? “
„ Nebudeš mi veriť, ale nové tu nie je nič, “ odtiahol sa od stola Jozef. „ Bastila padla, svet je kvôli tomu hore nohami, ale tu – nič. Všetko ide po starom. “
„ To nemyslíš vážne, “ položil lyžicu vedľa taniera Napoleon. „ Všade bola predsa kráľovská správa zlomená a úradníci prestali vyberať dane. Kráľ iba podpisuje papiere. Moc majú v rukách výbory. “
„ No tu nie, “ presviedčal Jozef. „ Guvernér Korziky aj s veliteľom vojska naďalej vládnu poddaným v mene Jeho Veličenstva kráľa Ľudovíta XVI. Postarali sa, aby sem z Paríža nepreniklo ani slovo. A bohatým mešťanom je to jedno. Hašteria sa, či hlavným mestom má byť Ajaccio alebo Bastia. “
Napoleonovi pohľad podvedome padol na jeho zaprášený klobúk. Revolučná trikolóra sa mu aj pod vrstvou prachu zdala ako svieži kvet na pokosenom poli. Nadšený 20-ročný mladík, ktorý práve prišiel navštíviť rodný dom, zdvihol oči a zabodol ich do svojho brata: „ To by sa malo zmeniť, čo povieš?.. . Zajtra by som sa chcel prejsť po meste a prehodiť zopár slov s niektorými ľuďmi. Možno by si mi mohol poradiť. Si predsa právnikom. Poznáš tu každého. “
„ A s ktorými ľuďmi by si chcel hovoriť? “ pomaly sa opýtal Jozef. Výraz Napoleonovej tváre sa nezmenil: „ Nuž predovšetkým s tými, čo nemajú radi guvernéra. “
„ Dobre, braček, “ nepatrne prikývol Jozef. „ Môžeš sa na mňa spoľahnúť. “
„ Počujte, vy dvaja, “ prerušila ich pani Buonapartová. „ Nechajte už tú politiku... Napoleone, prišli tvoje sestry. Poď sa s nimi zvítať. “
Napoleon vyhľadal svojho blízkeho priateľa Carla-Andreu Pozza di Borgo a spolu s Jozefom sa podarilo na 31. októbra zvolať pred kostolom San Francesco zhromaždenie ľudu. Mladý podporučík Napoleone di Buonaparte vyskočil na múrik pri schodoch vedúcich do kostola a začal rečniť: „ Priatelia. Moji drahí rodáci. Prišiel som na Korziku navštíviť svoju matku a blízkych, aby som sa s nimi podelil o radosť z nových dní, ktoré na nás čakajú. Ako iste viete, pred troma mesiacmi sa v Paríži odohrali udalosti, ktoré Francúzom priniesli slobodu a zbavili ich krutej tyranie a útlaku. Revolúcia im dala Deklaráciu práv človeka a občana, ktorá zabezpečuje slobodu slova, zhromažďovania, vyznania a tiež právo na súkromné vlastníctvo. Bol som svedkom radosti a nadšenia, ktoré som doteraz nevidel. Aké však bolo moje prekvapenie, keď som prišiel na tento ostrov, ktorý už 20 rokov patrí Francúzsku. Tu akoby zastal čas. Kráľovskí úradníci si hovejú na svojich tepľučkých miestečkách a vozia sa po vašich chrbtoch. Zdá sa mi, že vám to takto vyhovuje. “
„ To nie je pravda, vojačik, “ ozvalo sa z davu. „ Že padla Bastila vieme len z rozprávania námorníkov. Na čiu stranu sa máme postaviť, keď nevieme o čo ide... Áno, to guvernér je na vine. Aj s tým jeho veliteľom Barrenom... Tak je, hrom do nich... Ale ako si s nimi poradíme? Majú v rukách vojsko... “
„ Ticho... Utíšte sa, “ vzpriamenými pažami sa snažil upokojiť dav Napoleon. „ Musíme byť trpezliví. Ak chceme prijať revolučnú zástavu Francúzska, musíme napísať najvyššiemu vládnemu orgánu – Národnému zhromaždeniu. V mene korzického ľudu pošleme poslancom list, v ktorom vyjadríme našu vôľu pripojiť sa k veľkým myšlienkam revolúcie. K ideám bratstva, slobody a rovnosti. Napíšeme o svojvoľnom konaní veliteľa Korziky. Som presvedčený, že ak si to budete priať, Národné zhromaždenie vám pomôže prinavrátiť práva, ktoré pridelila tejto krajine samotná príroda. “
„ A čo ak nás Francúzi zhltnú ako malinu? “ znela z davu výčitka. „ Áno, čo ak vystriedame jednu palicu za druhú? Za 20 rokov sme od nich nič dobré nezakúsili... Nezaliečaš sa nám zámerne Buonaparte? Dobre poznáme vašu rodinu. Tvoj otec sa k Francúzom pridal hneď ako sem prišli. Práve si sa mal narodiť. Čo ty o tom môžeš vedieť? “
Bola to krutá výčitka. Napoleon zaváhal, ale skúsenejší Jozef bol pripravený: „ Náš otec je mŕtvy a vyčítať mu môžete čo chcete. My však žijeme tu a teraz. Na nás záleží ako budeme žiť ďalej... Revolúcia priniesla slobodu a rovnosť pre všetkých, čo sa k nej pripoja. V Národnom zhromaždení máme poslancov, ktorí podporia naše úsilie a nedovolia, aby bolo zneužité. Požiadame ich, aby presadili zrovnoprávnenie Korziky s ostatným územím kráľovstva. Tuto môj brat je vojakom, pozná mnoho vplyvných dôstojníkov. “
Napoleon vtedy pozrel na svojho brata, ale ten na neho nebadane lišiacky žmurkol. Mladší brat pochopil a ujal sa slova: „ ...eh...eh... Som vojakom francúzskej armády, no v žilách mi koluje korzická krv. Obdivujem nášho národného hrdinu Pasquala Paoliho, ktorý zasvätil svoj život boju za nazávislosť Korziky. Ak sa nám v Národnom zhromaždení podarí presadiť naše požiadavky, bude sa môcť Paoli z vyhnanstva vrátiť domov... Otázkou je, či to chcete a či tomu budete ochotní niečo obetovať, ak bude treba. “
Dav bol chvíľu ticho, no potom ktosi začal tlieskať. Pred kostolom to zaburácalo nadšeným potleskom: „ Chceme to... Napíšte do Paríža Národnému zhromaždeniu... Chceme slobodu pre všetkých. “
Napoleon s bratom sa dojato objímali a spolu s Pozzom di Borgo radostne davu mávali.
Výsledkom ich snaženia bolo, že o mesiac, na návrh poslanca za Korziku Salicettiho, Národné zhromaždenie prijalo dekrét o zrovnoprávnení Korziky a vyhlásilo amnestiu pre všetkých, čo boli prenasledovaní za činnosť v boji za nezávislosť ostrova.

Keď sa legendárny korzický vodca Paoli koncom apríla 1790 vrátil na Korziku, bratov Bonapartovcov prijal dosť chladne. Zrejme bol znechutený zradou ich otca. Napoleon bol zmätený a trochu aj sklamaný, ale nevzdával sa. Keď bol Paoli jednomyseľne zvolený za predsedu direktória korzického departmentu, Napoleon pomáhal na ostrove vytvárať oddiely národnej gardy, no povinnosti pri pluku mu nedovoľovali prijať akúkoľvek funkciu. Preto sa vo februári 1791 vrátil do Auxonnu, aby pokračoval vo svojej vojenskej službe.
V júni Napoleona konečne povýšili na poručíka a poslali ho k 4. delostreleckému pluku do Valence. Tu vstúpil do jakobínskeho klubu a v septembri znova navštívil Korziku. V Ajacciu sa stretol s poslancom Salicettim, ktorý ocenil Napoleonove schopnosti: „ Viete, pán poručík, poznám vášho brata Jozefa a som prekvapený, že v rodine Buonapartovcov sa nájde toľko energických mužov. Veľmi ste Korzike pomohli. “
„ Ó ďakujem, pán poslanec, “ radoval sa z pochvaly Napoleon. „ Na druhej strane, bez vašich intervencií, by sa na Korzike rodila sloboda ťažko. “
„ Veru tak, “ zdvihol sa na špičkách Salicetti. „ Sloboda je krehká ako mušie krídlo. Treba ju chrániť... A čo poviete na kariéru Pasquala Paoliho? “
Napoleon prekvapene pozrel na svojho spoločníka: „ Nuž...je to legenda. Bojovník proti Janovčanom. Ľudia za ním idú... “
„ Áno, áno, viem, “ prerušil Napoleona poslanec. „ Toto všetko mi je známe. Je mi dokonca známe aj to, že ste jeho veľkým obdivovateľom a márne sa snažíte nakloniť si jeho priazeň. Nie, ja vás chápem... Ja som tiež Korzičan a Paoliho si vážim za jeho statočnosť. No moje bohaté politické skúsenosti ma čím ďalej tým viac presviedčajú, že Paoli bočí od revolúcie. Jeho separatistické tendencie sa zatiaľ prejavujú len veľmi jemne, ale je len otázkou času, kedy zosilnejú do takej miery, že vystúpi proti revolúcii otvorene. O jeho diktátorských sklonoch sa už rozprávajú aj niektorí poslanci v Paríži. “
Napoleon sa zdráhal, lebo v dobách jakobínskeho teroru neboli provokatéri výnimkou: „ Pán Salicetti, viem, že vás Národné zhromaždenie poverilo niečím dôležitým, keď pri svojom nabitom programe trávite toľko času na Korzike, no neviem, či by bolo vhodné... “
„ Ja nie som agent, pán poručík, “ zvážnel Salicetti. „ Nemusíte sa ma obávať. Hrajem s vami otvorenú hru. Som komisárom pre vojenské záležitosti. Mojou povinnosťou je na Paoliho dohliadnuť. Jeho separatizmus ho môže doviesť až k spojenectvu s Angličanmi, najväčšími nepriateľmi revolúcie... Potrebujem schopných spojencov, ktorí sa vyznajú v zložitej spleti korzických intríg. “
„ Myslíte, že ja by som bol tým pravým? “ zdvihol hlavu Bonaparte. Poslanec sa spokojne usmial: „ Samozrejme. Ináč by som vás nevyhľadal... Pozrite, ak chcete, môžem zariadiť, aby ste boli menovaný podplukovníkom práporu dobrovoľníkov, ktorý by bol ako vojenská záloha pre prípad potreby. “
Mladý poručík bol spočiatku ohúrený, no potom si rukou pošúchal po krku: „ Toto neprejde. Paoli s tým nikdy súhlasiť nebude. Nechce ma. Okrem toho mám povinnosti. Som dôstojníkom pravidelnej armády. “
„ Neznepokojujte sa, pán poručík, “ chytil Napoleona za rameno Salicetti. „ Vravel som vám, že to môžem zariadiť. Paoli nie je všemocný. Niekoľko vplyvných pánov už pevne stojí proti nemu... A čo sa týka vášho pluku, nie je nič ľahšie ako vybaviť vám uvoľnenie. “
Napoleon sa nerozhodoval dlho. Čoskoro sa postavil na čelo svojich dobrovoľníkov a dúfal, že sa konečne začína jeho kariéra. Netešil sa dlho. Na Veľkú noc roku 1792 sa jeho oddiel v neprehľadnej politickej situácii dostal do otvoreného boja s oddielom pravidelného vojska. V Paríži ho za to čakal súd.
Koncom mája 1792 bolo na ministerstve vojny práce nad hlavu. Minister sa dlhé hodiny skláňal nad hŕbami papiera, študoval ich a podpisoval. Pri jednom spise sa zastavil a zamračil sa. Chvíľu do neho nazeral a potom nahlas povedal: „ Pán tajomník, poďte sem. “
Vzápätí sa otvorili dvere na vedľajšej kancelárii a k ministrovi pribehol nízky chlap: „ Áno, pán minister? Prajete si niečo? “
„ Čo je toto? “ otrčil minister spis tajomníkovi. Chlapík ho vzal a hneď sa zorientoval: „ To je žaloba na podplukovníka Buonaparta. Velí dobrovoľníkom na Korzike, ktorí pobili niekoľko vojakov našej regulérnej armády. Mal by byť postavený pred súd. “
„ To je neuveriteľné, “ buchol rukou po stole minister. „ Veď Rakúsko nám vyhlásilo vojnu! Sme vo vojnovom stave!.. . Ja tu naháňam každého kto udrží pušku v rukách. Dennodenne zháňam gate pre tých darmožráčov, čo nevedia ani poriadne pochodovať a niekde sa páni hrajú na vojakov! Akoby som toho nemal dosť. Ako sa volá ten podplukovník? “
„ Buonaparte pane, “ olizoval si prst tajomník listujúc v spise. „ ... Podotýkam, že nie je podplukovníkom... Posledný záznam je zo štvrtého delostreleckého pluku, kde bol povýšený na poručíka, ale odtiaľ bol uvoľnený... Podplukovnícku hodnosť mu asi prepožičalo korzické direktórium, aby u dobrovoľníkov vzbudzoval väčší rešpekt. “
„ Diletanti, “ sucho utrúsil minister a vzal spis. „ Škrtám celú žalobu. Toho poručíka prideľte naspäť k jeho pluku a pošlite ho k bojujúcej armáde. “
„ Ale pán minister, “ namietal tajomník. „ Ten chlap hrubo porušil vojenskú disciplínu. Mali by sme ho patrične potrestať. “
„ To viem veľmi dobre, “ nepokojne sa mykol minister. „ Lenže nemám na výber. Prehrávame jednu bitku za druhou. Vysokí dôstojníci z aristokratických rodín už poutekali a teraz utekajú aj nižší. Jednoducho nemám dôstojnícke kádre. Nechajte toho poručíka na pokoji. Je to delostrelec. Špecialista... . A toto spáľte. “
Napoleonovi sa teda jeho korzické dobrodružstvo prepieklo. Nastúpil do svojho bývalého pluku a bol dokonca povýšený na kapitána. Jeho povyšovací dekrét podpísal samotný kráľ Ľudovít XVI. ešte pred tým, než ho po augustovom povstaní Konvent definitívne zosadil.
Napoleon určitý čas sekal dobrotu, ale Korzika mu aj tak nedávala spať. Teraz už mal politickú reputáciu a pomocou vplyvných priateľov si vybavil ďalšiu dovolenku. V polovici októbra 1792 znova dorazil do Ajaccia a zapojil sa do politického života. Dokonca sa opäť ujal velenia dobrovoľníckeho práporu.
Vo februári 1793 sa Napoleonov dobrovoľnícky prápor zúčastnil vojenskej výpravy proti Sardínii. Pri dobývaní ostrova Maddalena sa dostal do prudkých bojov s nepriateľom. Napoleon šiel s tasenou šabľou v čele dobrovoľníkov: „ Za revolúciu, vpred!.. . Strieľajte!.. . Uhneme doprava! “
Vojaci sa zvrtli a bežali za svojím veliteľom. Napoleon ich viedol k skalnatému výbežku, kde dopadalo najmenej delových gúľ. Uniformu mal na lakti roztrhnutú, čo mu dodávalo ešte hrozivejší výzor: „ Nabiť pušky!.. . Pripraviť sa na salvu!.. . Páľ!.. ... ... ... ... . Nabíjať za pochodu! Vpred! “
„ Napoleone, “ zvolal jeden z dôstojníkov, ktorý pribehol k veliteľovi. „ Prenášajú paľbu sem. Tu sa neudržíme! “
„ Musíme, Maurice! “ kričal Napoleon. „ Delá majú rozmiestnené veľmi dobre. Na tej vyvýšenine nás majú ako na dlani. Neviem kto to vymyslel, aby sme útočili z tejto strany... Chlapi, ideme do toho! Salvou, páľ!.. ... ... .. “
Nad postupujúcimi vojakmi sa vzniesol ďalší kúdol hustého bieleho dymu. Neohrozene postupovali ďalej, no nepriateľské guľky si medzi nimi vyberali krutú daň. Napoleonovi sa znova v ruke zaleskla šabľa: „ Nezastavujte sa! Bežte k tým skalám! Tam na nás nebudú môcť! “
Len čo sa Bonaparte skrčil za veľkým balvanom, vedľa neho sa chrbtom o kameň oprel Maurice: „ Napoleone, odvolaj útok! To je samovražda! “
„ Neblázni, Maurice! “ inštinktívne pri výbuchoch granátov privieral oči Bonaparte. „ Konvent prikázal dobyť Sardíniu, tak to musíme urobiť. Ináč by sme zradili revolúciu!.. . Tu máš vreckovku. Utri si tvár, máš ju celú od krvi. “
„ To je len škrabnutie, “ netrpezlivo odsekol dôstojník. „ Konvent chce tento ostrov, ale iní to nechcú. Nechápeš to? Preto nás veliteľ výpravy de Cesari poslal útočiť z tejto strany. “
„ O čom to hovoríš? “ nechápavo pozrel na svojho druha Napoleon. Dôstojník ukázal šabľou na mŕtvych vojakov, ktorí nestačili dobehnúť ku skalám: „ Vidíš ich? Títo verili rovnako ako ty... Povráva sa, že Paoli povedal de Cesarimu, aby bral na Sardíniu ohľad, lebo je to najbližší sused Korziky. “
„ Odkiaľ to vieš? “ zrúkol Napoleon. Dôstojník len pokrčil plecami: „ Ja viem iba to, čo sa povráva. Kto vie, čo má Paoli vlastne za lubom... Napoleone, pre boha ťa prosím, zastav ten nezmyselný útok, dokým nás tu všetkých nevykántria. “
Napoleon zmätene pozeral vôkol seba na chlapov, ktorí sa zúfalo snažili z úkrytov opätovať paľbu. Dôstojníkove argumenty sa mu zdali byť pravdepodobnými. Triasol sa od zlosti a trochu aj od strachu: „ Do pekla!.. . Svoju povinnosť sme si tu splnili. Za toto sa niekto bude zodpovedať. Republika potrestá zradcov. Napíšem samotnému ministrovi... Maurice, zober svojich mužov a odveď ich k lesu. Budem vás kryť. Potom sa stiahnem aj s chlapmi čo ostali nažive... Choďte čím skôr! “
Napoleon urobil čo mohol, ale vo svojom živote musel zaznamenať ďalšiu prehru.

Neúspech expedície vzbudil podozrenie v celom Konvente a o Paoliho počínanie sa začali zaujímať poslanci. Korzický vodca, ktorý sa už netajil svojimi separatistickými snahami, požiadal o pomoc Anglicko a tým nad sebou vyniesol rozsudok. Konvent ho vyhlásil za zradcu. Korzika vzbĺkla ohňom povstania za nezávislosť. Napoleon len o vlások unikol rozvášnenému davu z Ajaccia a cestami necestami sa dostal do Bastie k Salicettimu, ktorý na popud Konventu prišiel Paoliho zbaviť funkcie. Bonaparte v poslednej chvíli stačil varovať matku, aby z ostrova ušla aj s deťmi.
V júni 1793 sa Napoleon vrátil do Francúzska a pomohol matke nájsť ubytovanie v Marseille. Znovu nastúpil službu k 4.delostreleckému pluku. Spokojný však nebol.
V polovici septembra si ho dal zavolať starý známy Salicetti: „ Občan Buonaparte, poďte ďalej... Som rád, že vás vidím živého a zdravého. “
„ Nuž, po tej nahánačke na Korzike, “ rozpačito začal Napoleon, „ som aj sám niekedy na pochybách, či ešte žijem. Skoro ma dostali. “
Salicetti usadil hosťa v mäkkom kresle a prisadol si: „ Na oltári vlasti už spočinul nejeden statočný muž. Škoda, že sa nám Paoliho nepodarilo chytiť. Ušiel k Angličanom, zbabelec. A vydal im Korziku... Niečo som vám chcel ukázať. Viete čo je toto? “
„ ... Samozrejme, “ očami prebehol Napoleon list, ktorý mu Salicetti podával. „ Je to moja žiadosť ministrovi vojny Bouchottovi o prevelenie k rýnskej armáde, ktorá bojuje proti armádam nepriateľov Francúzskej republiky. Ako sa to k vám dostalo? “
„ Normálne, “ vystrel sa Salicetti. „ Spolu s mladším Robespierrom, Gasparinoma Ricordom sme zástupcami ľudu v južnej armáde, takže spadáte pod moju právomoc... Tú žiadosť, nechcete ju stiahnuť? “
„ To rozhodne nie, “ rázne odpovedal Napoleon. „ Cítim sa ako poviazaný. V pluku ma poverujú len samými zbytočnosťami, ktoré zvládne hocijaký idiot... Prepáčte, trochu som to prehnal. “
„ Neospravedlňujte sa, kapitán, “ zaiskrili oči Salicettimu. „ Možno vám rozumiem. Koľko máte rokov? 24? 25? A ste ešte len kapitánom. Stavím sa, že mnoho vašich kolegov z vojenskej školy sú už aspoň plukovníkmi. Velia divíziám a poniektorí, čo prešli na druhú stranu, čo nevideť už aj armádam. A vy? Doteraz ste len mútili vodu na Korzike, ktorá vám aj tak utiekla. Je tak? “
Napoleon, počúvajúci so sklonenou hlavou len ticho poznamenal: „ Áno. Tak je to. “
„ Mám tu ešte niečo zaujímavé, “ pokračoval Salicetti. „ ... Večera v Beaucaire. Je to vaše dielo, však. “
„ Napísal som to v Avignone, “ trochu veselšie sa ozval Bonaparte, no Salicetti ho prerušil: „ Nesmierne sa mi páči. Je to brilantné literárne dielo. Teda, nie som nijaký znalec, ale ten jasný rukopis bez zbytočného prikrášľovania... Paoli, boje proti interventom, zradcovia v Konvente... Musím priznať, že k napísaniu niečoho takého treba široký rozhľad. Pre revolúciu ste zapálený telom aj dušou... Dám vám príležitosť vyniknúť. Toulon obsadili Angličania a generál Carteaux si nevie rady pri jeho obliehaní. Pôjdete k Toulonu a budete veliť Carteauxovmu delostrelectvu. “
Napoleon pomaly zdvihol hlavu a zreničky sa mu rozšírili od vzrušenia.

18. septembra 1793 stál kapitán Bonaparte medzi palisádovými košmi naplnenými zeminou, ktoré tvorili ochranu jeho diel proti nepriateľským strelám a sledoval pohyb anglických lodí v toulonskom prístave: „ Doteraz si tu križovali ako chceli, ale už je tomu koniec... Nabite delá!.. .kapitán Muiron! Poďte sem!.. . Naládujte to poriadne! Pošleme Angličanom pozdrav!.. .. Kapitán Muiron, obhliadli ste postavenie pre ďalšiu batériu?.. .. Chlapi, pohnite sa!.. . Páľ!.. . Našli ste niečo, kapitán? “
„ Áno, pane, “ snažil sa prekrikovať delostreľbu Muiron. „ Na bregaillonskom návrší je pekný rozhľad na prístav aj pevnosť. Odtiaľ ich budeme mať ako na strelnici. “
„ Kde to je? “ podstúpil od palisád Napoleon. „ Chlapi! Nabíjať a stieľať nepretržite!.. . Vidím tam viacero dobrých vŕškov. “
„ Je to ten priamo nad pevnosťou, “ naťahoval sa Muiron. „ Dostrel bude ďaleko prevyšovať. “
„ Áno, vidím ho, “ zaostril zrak Bonaparte. Vtom kdesi nablízku vybuchol granát z lodného dela a delostrelci sa hodili na zem. Napoleon vstával oprašujúc zo seba čerstvú hlinu: „ ...eh...eh... Zdá sa, že admirál Hood sa nahneval a poslal nám pozdrav... Dobre, druhú batériu postavíme na tom kopci a tretiu na výšine trochu ďalej od pevnosti. “
„ Bude tam riadne fúkať, “ poznamenal Muiron. Napoleon prikývol: „ Asi hej. Môžu to napáliť aj oni do nás, ale aspoň budeme môcť ostreľovať ich flotilu, ktorá až doteraz beztrestne kotvila v prístave... Carteaux sa vôbec v rozmiestňovaní vojska nevyzná. A ani v obliehaní. Všetky postavenia, čo mi doteraz ukázal, mi pripadajú smiešne. Urobil by som to lepšie... Ešte im dajte! Nabíjať! “
Napoleon odbehol k delu, pri ktorom výbuch práve vyradil jedného delostrelca a vlastnoručne pomáhal delo znova nabiť. Kapitán Muiron žasol nad sebavedomím svojho veliteľa.
Kapitán, neskôr major Bonaparte vypracoval úplne nový plán obliehania a konečného útoku na Toulon, ktorý vychádzal z aktuálnych podmienok. Zohľadňoval ráz terénu v okolí mesta, stupeň účinnosti obrany nepriateľa a jeho silu. Tento plán predložil šikovnému komisárovi Konventu Gasparinovi, ktorý sa vo vojenskej problematike, ako bývalý vojak, orientoval najlepšie. Hneď zbadal prednosti Napoleonovho zámeru a podporil ho. Carteaux sa však cítil dotknutý a všemožne sa snažil mladého kapitána odstrkovať. Keďže sa obliehanie nehýbalo z mŕtveho bodu, Carteaux bol nakoniec odvolaný a na jeho miesto prišiel nový veliteľ Doppet. Ani ten však nevedel nájsť východisko a tak na pomoc k Toulonu poslali generála Dugommiera, ktorý Napoleonov plán prijal.
Útok začal 14. decembra 1793. 45 francúzskych diel nepretžite pálilo do múrov prístavnej pevnosti obsadenej anglickými vojakmi. Napoleon s ďalekohľadom v ruke sledoval hradby a cez dym a prach vznášajúci sa nad hrubými múrmi sa snažil pozorovať zásahy. Steny boli na mnohých miestach popraskané, niektoré vežičky zmizli úplne, no zo strieľní spodných kazemát krátke zášľahy ohňa prezrádzali, že Angličania sa tak ľahko nevzdajú.
Delostrelecká paľba trvala až do 16. decembra. Nedávno povýšený plukovník Bonaparte, neohrozene rozkročený pri palisádach, povzbudzoval svojich delostrelcov: „ Nedáme im vydýchnuť, chlapci! Len do nich! Vydržte! “
„ Niektorí už toho majú dosť, pán kapitán, “ ozval sa nadporučík Marmont. „ V každej batérii sú u dvoch tretín diel len polovičné obsluhy. “
„ Viem, nadporučík, “ uznal Napoleon. „ Teraz sa však nesmieme vzdať. V noci začne útok proti malému Gibraltaru. Múry musia byť rozrušené čo najviac... Hej seržant, poďte sem!.. . Ako sa voláte? “
„ Junot, pán plukovník. “
„ Dobre, Junot. A písať viete? “
„ Áno, pane. Dokonca viem písmená maľovať. “
„ To je skvelé... Marmont, poďte nám pomôcť, “ potešil sa Bonaparte, chytil Junota okolo pliec a viedol ho k plátenému stanu, čo stál obďaleč. Spolu s Marmontom stan strhli a Napoleon prikázal vytrhnúť z neho kus plátna: „ Junot, na túto handru napíšete veľkými písmenami Batéria mužov, ktorí sa neboja. Potom plátno rozprestriete na palisádach tak, aby ho všetci videli. Snáď to chlapom trochu pozdvihne náladu. “
Zatiaľčo Napoleon so seržantom rozprestierali plátno na zem, Marmont skadesi priniesol niekoľko fľaštičiek atramentu. Junot si z klobúka odtrhol ozdobný chochol, trochu ho upravil a namočil do atramentu. Sotva napísal tri písmená, neďaleko vybuchol anglický kartáč a všetkých troch tlaková vlna hodila o zem. Junot sa spod nádielky hliny zviechal prvý: „ To nič, pán plukovník. Aspoň netreba atrament posýpať pieskom. “
V noci na sedemnásteho septembra viedol generál Dugommier útok pechoty proti pevnosti Malý Gibraltar, no Angličania ho odrazili. Vtedy sa do boja zapojil aj Bonaparte. Jeho vojaci strieľňou prenikli za pevnostné múry a vo vnútri sa strhol neľútostný boj. O piatej ráno boli Angličania porazení. Nepriateľská flotila ihneď opustila prístav a keď v opevnenom Toulone vybuchla pracháreň, mesto prešlo do rúk Francúzov.
O tri dni po páde Toulonu 24-ročnému Napoleonovi Bonapartovi udelil Robespierre mladší a Salicceti z moci komisárov hodnosť brigádneho generála a hovorilo sa o ňom v celom Francúzsku. Napoleonova šťastná hviezda začala vychádzať na nebo slávnych mužov.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.